kapitola 1.
V povetrí vládol puch po spálených telách bojovníkov. Na bojovom poli v mlhavom poludnajšom tieni a opare ležali zahalené zbytky vojakov, ktoré zmrzačené a zakrvavené ostali nedbalo ležať v čiernej, mŕtvej zemi. Tieň jej plášťa hladil ich tváre a ticho vanul za Myrtil, zakrádajúcu sa pomedzi nimi. Inapriek lačnej túžbe, ktorá jej drásala myšlienky pri pohľade na tú hodvábnu červenú tekutinu rozliatu pod ich telami ako rubínový tieň, sa nad nimi skláňala a brala všetko čo týmto cudzím bezvýznamným bojovníkom malo priniesť spásu a víťazstvo, no len čo ich priviedlo do vlastnej záhuby a do...áno do tej krásnej ríše tieňov a večného odpočinku, ktorá pred ňou nadlho zatvorila svoje brány. Ako chodila podzi nimi, vyčítavý hlas jej svedomia sa jej zavrtával do mozgu a znemožňoval jej aby dokončila rutinnú prácu. Kdesi hlboko v nej sa ozval akýsi ľudský cit, ktorý jej hovoril, že nie je správne aby okrádala nevinných vojakov, naverbovaných proti vlastnej vôli a vzhliadla radšej po svojom mistrovi. Keď si naňho spomenula, srdce sa jej divoko rozbúchalo, keď si predstavila ako tam leží, v očiach údes a bezmocnosť, prebodnutý kolom a pokrytý šarlátovou mŕtvou krvou...Rýchlo zahnala tie desivé myšlienky a rýchlym krokom došla k okraju bojiska, kde sa vinímali čerstvé odtlačky ťažkých topánok strácajúcich sa v nedozerne. Vzdychla si a utopila svoj pohlad v miznúcich zlelených pláňach...
Myrtil sa s trhnutím vrátila do reality a chvíľu sa okolo seba zmätene obzrerala. Vzápätí si uvedomila že to bol len další desivý sen, ktorý ju zasiahol keď znudene sedela na lavičke na vlakovom nádraží a čakala na vlak do žiliny, kde bývala jej najlepšia kamarátka a zároveň aj jediná blízka osoba za celý jej doterajší nudný život. Bývala v malej dedine pri meste, ďalej od ostatýchavo veľkom dome pri lese no i tak sa zrejme nikdy nenudila. Sľúbila jej že tento víkend si určite zapamätá a predsataví jej svoju partu s ktoru trávi väčšinu času. Myrtil ,,žiaľ´´ nemala záujem stretnúť sa s nejakou pijanskou skupinkou a prežiť bujarí víkend a tak dúfala že Iva pochopí že ak sa nevzdá jedného šialeného víkendu bez kamošov tak sa bude zabávať sama. Vedela však veľmi dobre že nie tiež a vedela to že bude musiet vynaložiť veľa úsila aby utíšila jej bezvýznamné hysterické výbuchy hnevu. Vzdychla si a podvedome siahla po batožine pod sebou, aby sa uistila že jej nič nechýba. Robila to odjakživa, pretože jej od malička vštepovali aby si dávala pozor na svoje veci pred zlodejmi. Zamračene vzhliadla po nástennných velkých hodinách v hale, no zistila len to že na vlak si počká ešte dobrých dvadsať minút čo je dosť dlhá doba na nečinné čakanie, zvlášť v takej ponurej,starej hale pre čakajúcich návštevníkov, ktorí sa neustále niekam ponáhľali alebo znudene,zamračene sedeli na drevených špinavých lavičkách.Postavila sa a začala sa nervózne prechádzať hore dolu až sa jeden pán sediaci vedľa nej na lavičke nesúhlasne zamrvil. Vrhla k nemu ospravedlňujúci pohľad a skúmavo zamierila k stojanu s novinami a komiksmi. Chvíľu si ich prezerala no potom ich zase bez zaujmu vrátila späť, zúfalo vymýšľajúc niečo aby odbila dlhé čakanie. V tom ju však zaujalo niečo iné. Alebo skôr niekto. Opodiaľ stál muž v dlhom čiernom plášti a v oblečení, ktoré muselo vyjsť z módy proiadne dávno. Mal čierne dlhé vlasy,bielu, až chorobne sinavú tvár, na ktorej neúnavne kmitali striehnuce oči, čierne ako noc. Pomyslela si že to je jeden z tých, ktorí si hovoria gothici, ku ktorým sa sama aj približovala. No niečo jej na jeho temných hlbokých prepadnutých očiach nesedelo. Možno preto lebo jej pripomínali oči lovca...Prekvapene pokrútila hlavou nad tým čo ju práve napadlo a otočila sa,vchystajúca sa naspäť k svojim veciam. Niečo ju však zastavilo, akási neviditeľná sila jej zabránila v tom aby sa mohla hýbať tak sa len bezmocne otočila naspäť. V tej chvíľi zmeravela a po chrbte jej prebehol mráz. Ten neznámy zvláštny muž sa pozeral priamo na ňu a prebodával ju svojími bezodným temnými studnicami. Blýskalo sa mu v nich, akokeby ju chel zastrašit alebo varovať a celý ich vzhkad jej pripadal cudzokrajný až....zvodný. Striaslo ju pri tom no nemohla od nich odtrhnúť zrak. Z nehybnosti ju a ž vytrhol mlady ženský hlas, ktorý sa duto ozýval po celej hale a prebúdzal ĺudí z chmúrnych myšlienok, oznamujúci že vlak č. 284 prichádza na nástupište č. 9 a v čase 10.00 odchádza z kolaje č. 4. Muž znudene zdvihol zrak, niečo si zamumlal a potom sa z ničoho nič otočil na opätku a behom pár sekúnd zmizol v dave. Myrtil, úplne paralyzovaná hladela za jeho strácajúcim sa vlajúcim pláštom a potom celá otrasená zamierila naspäť k lavičke. Po čas celej cesty vlakom sa nemohla upokojiť ani pri pohlade na lesnatú krajinu za oknom, čo jej dosial vždy prinášallo zvláštny pokoj. No tentoraz nemohla pokojne sedieť a stálemala nutkjanie niečo robiť pričom sa jej stále pred očami vynáral ten muž v čiernom, ktorý sa jej zakrádal v myšlienkach ako desivý tieň ktorý jej chce ublížiť...
Za oknom ubiehali obrazy dedín, miest, lesov, vyrúbaných čistín a opustených rómskych chatrčí roztrúsených neďaleko od kolají. Do Ostredkov ešte chýbala dobrá hodina cesty a tak vytiahla svoj denník, do ktorého si začala písať odkedy ju začali mátať tie desivé vízie a predtuchy o neznámych miestach, ľuďoch, v dávnej minulosti alebo budúcnosti. S povzdychom vytiahla pero a začala písať, pričom sa nevyhla ani dlhému opisu muža v čiernom. No vtej chvíľu ako chcela položiť pero na papier sa jej začalo mlžiť pred očami a obostrela ju úplná tma. Bolo to ako spánok...Predtým nežsa začala prepadať do bezodnej temnoty, pocítila tupý úder do hlavy a celý svet sa začal točiť a prevracať hore nohami. Padala a padala do ničoty tak absolútnej a pritom dalekej a nezreteľnej. Tma vokol nej bola príjemná a hebká ako zamat a vôbec sa ničoho nebála akokeby v temnote vyrastala celý život a všetko čo pred tým videla bol len prchaví sen čo sa po prebudení hneď prepadne do prachu zabudnutia..Potom všetka černota začala miznúť a vystriedalo ju ticho, chlad,hmla a ostrá, pálčivá bolesť.
