DARK ELEGANCE

Mala som vidinu. Stála som na palube lodi a navôkol mňa zúrila bitka. Ľudia,no skôr by som povedala že piráti preskakovali s lanami na konci ktorých žiarili nablýskané ostré háky na našu loď.  Neviem povedať či som bol(a) kapitán lode ale s istotou môžem potvrdiť že som plnila vysoko postavenú funkciu. Jeden zdivočený chlap plný adrenalínu z rozpútanej bitky všade navôkol priskákal s šablou v ruke ostrou ako britva až ku mne (videl som ho veľmi nejasne no môžem aspoň naznačiť že mal draplavú ľanovú košeľu presiaknutu na viacerých miestach krvou a purpurovo červenú šatku)otočil sa ku mne a prvé čo som uvidel boli je planúce démonie oči úzke ako štrbiny. Démon pomsty. Pomyslel som si bez toho aby som uvažoval nad významom slov. Postavil som samu zoči voči a ruka s pripravenou šabľou sa mi triasla od nedočkavosti a chladu sálajúceho z protivníka. Usmial sa.  Vyčkával. No ja som počkala následujúc svoje vnemy ktoré ma priučili byť opatrným za tie dlhé roky čo som žil ako pirát. Udrel ako prvý vrchliac na mňa svojou nevraživou nedočkavosťou no útok som s bravúrnou ľahkosťou odrazil. Meče sa odrážali od sliepňajúceho slnka  a narážali na seba v pravidelnom rytme ako činely bubenníka. Moja bytosť zrástla so zabijackou oceľou, ktorá sa rozpalovala od výpadových úderov. Dostávali sme sa do varu. Udrel raz jeden raz druhý no ani ja ani útočník neutŕžil ani malý škrabanec. Zrazu ma však čosi vyrušilo. Hlas. Veľmi vzdialený a tichý a veľmi povedomý. Obzrel som sa za jeho zdrojom no na palube nebolo jedinej ženy. Volal ma. V okamihu keď som zabudol odráža´t údery napriateľského meča, útočník vycítil moje pochybnosti a udrel silnejšie. Nával jeho sily som nemohla vydržať aj keď som bola muž a padol som tvárou k zemi bez toho aby som zistil zdroj svojej slabosti no mozog som zrazu mal zahmlený a telom sa mi rozlievalo upokojujúce teplo.

Stál som pred starým domom postaveným z dreva a obohnaným vysokým plotom. Okamžite som ho spoznal. Bol to môj dom a zároveň dom mojej manželky a syna. Chvíľu som váhavo povstával vo vysokej burine a potom som vstúpil dovnútra s upokojením že je to len odraz mojej minulosti. Vnútri som vycítil niečiu prítomnosť a zarazene som sa otočil k miestu kde niekto stál. Dom bol už dávno opustený a ja som z neho odišiel  tiež krátko po manželkinej a synovej smrti hľadať vo svete nové šťastie. Stal som sa pirátom a na rodinu som zakrátko zabudol.  No teraz tam stáli znovu ako odraz , bytosti zo stratenej minulosti a ja som si spomenul na jedno sychravé ráno keď  som sa vracal domov po ťažko vydretej robote pri dedine. Znovu som sa vrátil do čias keď som bol ešte bezstarostným mužom žijúcim len z prítomnosti svojej rodiny drejúcim paholkom na ich živobytie a lepšiu budúcnosť. Razom zo mňa spadla všetka ťarcha blúdiacich duší ktorých som násilne pripravil o život v ich tele a podmanil som sa  vôni manželkiných šiat. Vystrel som ruky a čupol som si- presne ako vtedy- a počkal kým sa mi syn pritúli k môjmu telu a vyrozpráva mi čo zažil za ten deň a  svojim anielsky detským hláskom sa mi zverí so svojimi malými trápeniami . No nestalo sa tak. Skoro vôbec som ho vo svojom lone necítil a hlas mal tichý a veľmi vzdialený a spomalený akoby z veľkej diaľky. Aj manželkin hlas sa kde si stratil a jej nežné štebotanie o prekrásnej jari na lúčnych kopcoch na ktoré rada spomínala ,odvial do dialav času ako vietor. Keď sa mi začali strácať pochopil som že takto mi  moji mŕtvi drahí vynahradili deň ktorý som mal s nimi ešte stráviť pred tým ako mi zmizli v hlbinách večnosti. Po tvári mi stiekla slza žiaľu a smútku a spadla na podlahu. Otočil som sa  k dverám a rýchlymi rokmi som sa vzdialil z čistiny.

Keď som sa zobudil bol som celý mokrý od potu. Sen mi ostal živý a hlboko vsadený do mysle a ja som naň ešte dlho potom nemohol zabudnúť. Zrakom som spočinul na lodnom lekárovi ktorý sa babral so svojimi medicínami a neustále si niečo nespokojne mrmlal pod nos. Keď spozoroval že som už hore tvár sa mu vyjasnila a keď som chcel vstať zamračil sa a jediným pohybom ma zatlačil do slameného ležadla

 ,,Ležte. ste veľmi vysilený..potrebujete spánok. To vam prospeje.´´ povedal doležito chvíľu ma pozoroval a potom odišiel z kajuty. Jazyku som rozumela no na jeho pozadí sa odrážal zvláštný sýpavý hlas nejakého cudzieho ktorému som nerozumela.  Vydýchol som a otočil sa na druhú stranu poslúchnuc naparujúceho sa človiečika ktorý si hovoril doktor. S pocitom úľavy som zaspal lebo sladký spánok mi mi aspoň poskytol chvíľu kludu a príjemného zabudnutia.

Keď som sa cítil lepšie, často som sa prechádzal po kajute a moje myšlienky narušovala iba ostrá bolesť prameniaca z ramena kde ma ten chlap bodol a spomienky na ten prazvláštny sen. Písal som si poznámky do lodného denníku a na jeho záhlaví som už dávnejšie napísal Lodný denník najvššieho dostojnika ...(posledné slová sa mi rozmazali pred očami akokeby prozreteľnosť chcela aby som sa nedozvedela meno zo svojho minulého života). Slová ktoré som písala rukou muža boli krásne a úhladné aj keď boli písané rukou ktorá je zvyknutá na tvrdú prácu a na rukoväť meča , šable alebo kordu. Veľmi rád a často som sa díval na východ krvavého slnka ktorý čeril hladinu nekonečného modrého oceánu svojimi zlatistými lúčmi.

Vtom som pocítil dutý uder do svojej lebky a skôr než som omdlel, začul som tiche dalšie kradmé kroky a hlas človeka v neznámom jazyku ktorý sa o niečom hádal so svojim spoločníkom. Následne som sa nachádzal kdesi medzi bezvedomím a bdením kdesi v polorozpadnutom vedomí a cítil som ako ma niekto ťahá po mokrej zemi a odvšade na mňa dorážali posmešné hlasy kričiace urážky v spleti jazykov a svoj vlastný sípavý hlas na maglajzi zeme. Neznámy ma sotil do nejakého priestoru, zabuchol škrípajúce dvere,  čosi si zamrmlal pod nos akoby pre seba a potom odišiel. No ja som ten jazyk hneď  spoznal. Padol som do zajatia Angličanov.

Stál som v súdnej sieni v provincii Británia a upieral som zrak na netrpezlivého sudcu utierajúceho si kropaje potu z čela bielou vreckovkou. Očividne bol nervózny. Prebehol som po napätých tvárach zúčastnených , ktorí si niečo medzi sebou šepkali a ukazovali si naňho špinavými prstami.  Sudca zrazu treskol súdnym kladivom o podložku a zrúkol aby boli ticho. Začal ho vypočúvať kladúc pritom dopredu premyslené otázky špárujuce sa v jeho útrobách a slovách ako nenásytný had hladajúci si bezbrannú korisť. No nedal som sa a odpovedal som na rutinné otázky týkujúce sa nákladu našej lode,pasažieroch, kapitána a stave našej cesty. Potom sa mi však zrýchlil pulz keď sudca spomenul meno a smrť mojej manželky a syna. Odpoveď mi zamrzla v ústach a nechápavo som hľadel na cudzinca , ktorý si ma premeriaval spod štrbín očí planúcich jasným svetlom ktoré bolo jasne viditeľné aj v denným svetlom ožieranou súdnou sieňou. Odniekal sa mi vynáral myšlienka na tieto povedomé oči no zaháňal som ich a vstrebával som do svojho vnútra myšlienku na to že poznajú moju rodinu.

,, Čo viete o mojej manželke? Prosím, povedzte mi čo sa s nimi stalo b..."

,,Otázky tu kladiem ja! ´´ zrúkol hlbokým chrapľavým hlasom a pohľad mu zablúdil k môjmu ramenu. Náhle a chladne mi oznámil:

,, Spolupracoval ste s údajným vrahom vašej manželky a syna s Lucierom Savayenom aby sa ich zbavil pretože vaša žena nie je vašou ženou a je i potomkom démona. Sposobovala vám muky a vy ste k nej zahorel chladnou nenávisťou a túžbou zabiť čarodejnicu! Neklamte mi.."

,, To je lož! Ako možte vedieť toľko o mojom živote?! Kto ste? Preboha kto ste?" diabolský sudca sa usmial a v okamihu keď sa mi strácal pred očami som ešte začul jeho satanský smiech priameniaci zo samostatných hlbín pekiel...

Stál som v tmavej jaskyni pred hlbokým zrázom a pozoroval som zdanlivo nehybného Savyena. Jeho nenávisť priam vyvierala spod jeho blčiacich zreničiek a  z jeho vnútra na mňa číhala nenávisť. Jeho povestný meč  Ilidroiseus blčal temnou žiarou večného ohňa a z jeho útob sa vydral hladný rev Čierneho vlka. Udrel a s túžbou mi pozrel hlboko do očí a na krk. Zrazu zo mňa zmizol všetok strach a premkol ma cudzí zvierací pud ničiť a zabíjať.  Pozrel som sa na svojho brata a celou svojou silou , ktorá vo mne ostala ,som udrel. Odmrštilo ho k stene a v žiare ohňa bolo teraz jasne vidieť jeho premenu z človeka na šelmu. Postavil sa, zavrčal a zúrivo mi skočil na hrdlo. Z hrdla sa mi vydral posledný zúfalý dravčí výkrik a potom všetko okolo mňa zahalila temnota.

Moja duša zrazu stúpala nahor a smutne pozorovala krvou zahaleného čierneho vlka ako obchádza moje telo a potom sa zem prepadla v hlbočine a začal som lahko ani vánok stupať po prastarých kamenných schodoch do oparu, v ktorom som sa rozplynul.

Všade okolo mna sa vznášal hustý opar a ja som chvíľu iba bezmyšlienkovite nasával vzduch nového sveta, ticheho rája v inej zemi.  Zrazu som niekoho vycítil, iný tieň ktorý ku mne pristupoval plný bázne a novej radosti. Bola to moja manželka odetá do bielo skvúceho sa saténového rúcha, anielsky krásna, ešte krajšia ako za života a pristúpila ku mne cez závoj hmly mlčky no vo vytržení.  V mihu som s nou splynul do jedného rovnocenného bytia a v rukách sme držali našeho jediného syna ktorý sa smial a tešil z príchodu svojho otca. Stali sme tienmi času no štastní a znovuzrodení.

Vystupoval som ticho a nečujne po svätských schodoch katedrál, obklopených aurou archanielov dobra, poddaných bojovikov Najvyššieho s planúcimi kopijami  a zeleným íverom mieru v rukách. Ocitol som sa na samom vrchu zlatistých hor svatyne a kajúcne som čakal. Pristúpil ku mne ako závan mierneho vetra s mojim osudom v rukách a ja som podstúpil jeho skúškou, znovuzrodený a očistený od spomienok na svoj skončený život a sklonil som hlavu, pripravený vstúpiť do oázy nového mieru po skončení dalšej reinkarnácie . Taká bola moja úloha a len od mojich budúcich činoov bude závisieť mier a láska v šírom nepokojnom svete.

,, Je čas ísť synu. Stojí pred tebou nový život, nový svet a len od teba závisí ako s ním budeš narábať. " zjavil sa predo mnou obraz rodiacej matky so zlepenými ebenovými vlasami ,mojej budúcej matky Isdrael a ja som už o malú chvíľu pozeral na svet očami dieťaťa...